reklama

Keď vám niekto umiera...

...a vy sa s tým potrebujete podeliť s niekým, kto na vás nebude hľadieť ľútostivo. Vlastne stačí to, že na vás nebude hľadieť...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Je to nesmierne zvláštne a bolí to. Je dvadsiateho tretieho januára 2010 a spomínam na to, ako som pred rokom dúfala a verila, že babka sa z toho dostane. Nedostala. Dvadsiateho štvrtého zomrela. Dovtedy som nikdy nevidela môjho otca plakať, ale zdá sa, že on nebol ten typ, ktorý by svoju svokru nemal rád. Teda – ja som to vedela celý čas – že ju mal rád. Kto by babku nemal, nebola pletkárka, nehrala sa na svätú a do kostola nechodila preto, aby mohla po omši poklebetiť so vzdialenejšími susedami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo bolo na tom nepekné, je to, že sedemnásteho decembra išla na zákrok do nemocnice, niečo po ženskej stránke. Ďalší deň už mala byť doma. Kiežby si lekári uvedomili, že jej srdiečko nezvládne takú anestéziu, nemuseli by ju dve hodiny oživovať. Ale vďaka patrí tým dvom lekárkam, ktoré to nevzdali a oživili ju. A nás „nakŕmili“ nádejou. Lenže potom prišli iné komplikácie, zápal pľúc, zlyhávanie obličiek, problémy s pečeňou, a to všetko nehovoriac o problémoch so srdcom. Na to, že pred pár rokmi vyhrala boj s rakovinou (už ani neviem čoho), sa v tých dňoch úplne zabudlo. Všetci sme sa sústredili na to, aby sme jej pomohli blížiť sa k ďalšej výhre nad osudom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tridsiateho prvého som chcela ísť niekam preč, do mesta, veď bol Silvester. Ráno však kŕstna, mamina sestra a babkina dcéra, volala do nemocnice do Košíc (kam sa nám ju podarilo z Trebišova previezť vrtuľníkom – aj to sme museli zháňať cez známosti) a na svete boli nové, horšie správy. Tak som nešla nikam. Ráno ju museli oživovať, pretože jej srdce opäť zlyhalo. Tentokrát to bolo kratšie, zhruba trištvrte hodinku. No i za to sme boli vďační, lebo sme počuli, že s oživovaním to viac ako dvadsať minút neskúšajú. Takže ju oživili. Ale upadla do kómy a nedýchala sama. A keďže sa nič nemenilo, rodina sa rozhodla, že ju prevezú späť do Trebišova, aby sme k nej mali bližšie. Mama tam vtedy trávila celé dni, rozprávala sa so svojou „spiacou“ mamou, masírovala jej končatiny, aby necítila bolesť. Dvadsiateho tretieho januára, keď na „návšteve“ u babky boli viacerí, dedko povedal, že ak by len dýchala sama, zobral by ju domov. Mama nechápala, kde v sebe bral toľký optimizmus, babka vädla každou minútou. Pleť mala sinavú, pokožka bola čím ďalej, tým viac ochabnutá. Dvadsiateho štvrtého bola mama v Hrani, to je dedinka, odkiaľ pochádza a kde býva dedko s kŕstnou a jej rodinou. Čistili sliepky od peria, dovtedy to robievala babka s dedkom, ale nakoľko tu babka teraz nebola a kŕstnej táto práca nevonia, mama sa podujala pomôcť. Po ceste domov sa zastavila v nemocnici, aby pozrela babku. Večer s otcom pozerala telku, ja som sedela pri internete. Zazvonil telefón. Toho zvuku sme sa všetci báli, pretože sme vedeli, že správy, ktoré si vypočujeme, asi dobré nebudú. Volala kŕstna. Babka zomrela. Koniec príbehu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prešiel rok, veľmi ťažký, museli sme sa naučiť žiť bez milovanej osoby. Ale nie darmo sa hovorí, že čas lieči rany. Možno ich celkom nelieči, ale aspoň tíši bolesť.

Bola som v Bratislave, ešte som mala brigádu, bol utorok, devätnásteho januára, a dvadsiateho druhého po mňa mali prísť rodičia. Chceli si spraviť výlet, mama chcela ísť do obchodov, pretože po roku jej končí „smútok“, to znamená, že už nebude chodiť v čiernom (celý rok chodila). V spomínaný utorok mi však ráno volala, ešte som bola na intráku, spolubývajúca spala, tak som schmatla telefón a utekala z izby. Povedala mi, no celkom pokojným hlasom, že babka (otcova mama) mala v noci porážku, že ešte nič nevie, že idú do nemocnice, takže sa mám ozvať neskôr, až budem mať na brigáde prestávku. Jej pokojný hlas vo mne nevzbudil toľko obáv, koľko by práve vypočutá správa mohla. O tri hodiny neskôr som jej volala. Už to nebol ten pokojný hlas, ktorý mala ráno. S babkou je to vážne. Slzy sa mi tisli do očí, preto som ušla do útrob marketu, v ktorom som bola a s plačom som sa rozprávala s mamou. Rozhodla som sa, že idem domov, hneď v ten deň. Odišla som z brigády, vedúca bola veľmi ľudská, rozhodnutá, že sa zbalím a stihem IC-čko o pol druhej. Cestou MHD mi však volal otec, že po mňa prídu aj s mamou v stredu, teda nasledujúci deň. Vedel, že potrebujem domov dopraviť viac vecí a tiež vedel, že s babkou sa zrejme nič nečakaného ďalší deň nestane, preto ma prehovoril a súhlasila som.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj tak bolo, prišli po mňa a vo štvrtok večer sme šli za babkou. Vedeli sme už, že takmer štvrtinu mozgu na pravej strane ma odumretú, v dôsledku čoho nehýbe ľavou stranou tela. Spoznávala nás však, hovorila, i keď jej miestami bolo trošku slabšie rozumieť. Dokonca aj vtipkovala. A hýbala palcom na ľavej nohe. Reagovala na podráždenie pokožky na nohe. Tešili sme sa, mne sa do očí tisli slzy šťastia. S rukou to už také ružové nebolo, tú necítila vôbec. Lenže, na to sú rehabilitácie a naivne sme verili, teda aspoň ja, že to tam aj „dajú dokopy“.

Dvadsiateho tretieho, boli na návšteve u babky moji rodičia, otcova sestra Marika s manželom a dedko, babkin manžel. Jemu sa všetko nepovedalo, asi by to nezniesol. Otec s Marikou hovorili s doktorom (od ktorého, mimochodom, ak chcete nejaké informácie o stave vášho blížneho, musíte mu dať obálku so značnou sumou peňazí, inak sa na vás ledva pozrie). Babka je beznádejný prípad. V noci mala strašné bolesti hlavy, v dôsledku čoho ju ráno odviezli na CT-čko. Odumrela jej polovica mozgu, takže porážka sa nezastavila. Babka však naďalej komunikuje, ešte stále vie vtipkovať, občas má však stavy, že nevie, kde je, čo s ňou je, alebo sa snaží zobudiť dedka, ktorý „leží“ vedľa nej tým, že ho ťahá za ruku. A neuvedomuje si, že je to jej vlastná ľavá ruka. Primár povedal, že bude žiť deň, možno tri, možno aj týždeň, možno mesiac. Ale rozhodne nie dlho.

Zajtra bude rok, čo som stratila prvú babku, nedožila sa svojich šesťdesiatych druhých narodenín. Pýtam sa – v aký deň o rok si budem spomínať na túto babku, ktorá sa nedožije šesťdesiatdeviatky...?

Viem, že aj iní prežívali podobný príbeh, možno horší. A nežiadam ľútosť. Postačí pochopenie. Lebo to bolí.. a je to zvláštne. Zvláštne bolestivé.

Veronika Bejdová

Veronika Bejdová

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študentka matematiky a informatiky (učiteľstvo) na FMFI UK v BA Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu