Bývame na bunke, kde je až 12 postelí (dve izby s troma posteľami, a tri izby s dvoma posteľami), k dispozícii máme jednu kúpeľnu s dvoma umývadlami, sprchou a toaletou. Pred rokom sa nám žilo v podstate dosť dobre, rýchlo sme sa zohrali. Tento školský rok nám dve baby vymenili. A máme nejaké tie problémy (hádam ako každá bunka).
Neviem, ako väčšinu detí, ale mňa doma učili používať záchodovú kefu. Predstavte si, že existuje človek, ktorý je už oficiálne dospelý, a záchodovú kefu nepoužíva. A kto to potom odprace..? Stále ten, kto sa po ňom na toaletu dostane. Žiadny príjemný pohľad, môžete mi veriť.
Alebo - máme kôš v kúpeľni (nie je to klasika, ale sme ženy, a kôš v kúpeľni je proste potrebný). Tak si predstavte, že takmer všetky ho dokážu statočne ignorovať, aj napriek tomu, že je už plný a pomaly sa nedá zavrieť, alebo jednoducho pri jeho otvorení vás napína z toho smradu, a nevynesú ho. Kdeže! Nikde nie je napísané, že je to ich povinnosť, tak sa na to kašle. A tak je ten kôš vynášaný iba dvoma osobami, ktorým ten zápach dosť prekáže a netvária sa – ja nič, ja muzikant.
Okrem kúpeľne pojem „spoločné priestory“ zahŕňa ešte aj bunkové chodby. Máte pocit, že ich niekto niekedy upratuje? Málokedy. Podobne mikrovlnka. Kúpila som do nej tú plastovú nádobu, ktorá sa dáva na tanier, aby zohrievaný obsah nezašpinil vnútro spotrebiča. A niektorým sa lení ešte aj to použiť! Zohrievajte si potom jedlo v „červenej“ mikrovlnke.. tak si to najskôr, samozrejme, umyjete. A verte mi, byť slúžkou na bunke ma už vážne nebaví.
To je stručný prehľad toho, ako sa dá jednoducho stať „otrokom“ na intráku keď v ňom chcete nielen prežívať, ale aj žiť. Ale inak sme dobré kamošky, vieme sa porozprávať i poradiť si.. a možno práve preto si nevieme povedať, čo by sa na bunke malo robiť inak.
